Rozpor s nadmernou ponukou je dosť výrazný: výrobcovia tonových vriec majú relatívne malé investície, nízky technický obsah, nízke vstupné bariéry, veľa naslepo spustených, veľa malých a stredných podnikov, slabé inovačné schopnosti a málo samostatne inovatívnych produktov. Asimilácia produktu je obzvlášť vážna. Ponuka preto vážne prevyšuje dopyt a vedie k cenovým vojnám a je tu malá zisková marža. Vzhľadom na prebytočnú výrobnú kapacitu produktov nie je možné ho uvoľniť.
Odvetvie tkania plastov je veľmi krehké a je potrebné ho integrovať: priemysel výroby tonových vriec nemá kvalifikáciu na vyjednávanie cien s dodávateľskými surovinovými spoločnosťami, nie je priestor na vyjednávanie s nadväzujúcimi spoločnosťami a samotná hospodárska súťaž je narušená, čo robí priemysel tkania plastov veľmi krehkým a naliehavo potrebujú integráciu. Počas obdobia 15. päťročného plánu bolo na celoštátnej úrovni viac ako 5000 spoločností na tkanie plastov, ale iba desať z nich malo ročný obrat viac ako 100 miliónov juanov a iba viac ako 1,{{6} } mala ročné tržby z predaja viac ako 5 miliónov juanov. Ostatné boli malé a stredné podniky so zaostalým vybavením a technológiou, slabou konkurencieschopnosťou na trhu produktov a väčšími rizikami v tvrdej konkurencii na trhu. V dôsledku zvýšenia cien surovín nemohli ceny produktov rásť synchrónne, čo mnohým malým spoločnostiam na výrobu obalových vriec neunieslo a zastavili výrobu, zmenili výrobu alebo ukončili činnosť.